Cesta za nádejou do Petrohradu – náš príbeh

Už dlhšie sme premýšľali, ako pomôcť nášmu synovi. Hľadali sme rôzne možnosti v zahraničí. Mali sme niekoľko vybraných, no stále sme váhali. Nakoniec padlo rozhodnutie – pôjde sa do Petrohradu. Našli sme tam kliniku, ktorá sa špecializuje na deti s autizmom, vývinovými poruchami, poruchami reči a mnohé ďalšie diagnózy. Vedeli sme, že je to správne rozhodnutie.

Cestu sme mali naplánovanú na apríl. Celý pobyt aj s cestou trval skoro 3 týždne. Čakali nás teda všetky vybavovačky – víza, ubytovanie, prípravy, balenie. Keďže lety do Ruska boli komplikované, mali sme obavy, ako to náš syn zvládne. Leteli sme z Viedne do Istanbulu a z Istanbulu do Petrohradu. Navyše išlo o nočné lety, a keďže syn mal problémy so spánkom, najmä s prebúdzaním, mali sme veľké obavy.

Deň odletu – veľký krok do neznáma

Nastal deň odletu. Všetko išlo zatiaľ dobre, cesta na letisko bola rýchla. Na letisku sa synovi veľmi páčilo, aj napriek ruchu a množstvu ľudí. Bol nadšený. Do lietadla sme nastúpili bez problémov. Leteli sme veľkým Boeingom, čo ho veľmi zaujalo. Počas letu bol pokojný, usmievavý, pozeral rozprávky, hral sa. Prvý let trval približne tri hodiny.

Keď sme prileteli do Istanbulu, stále bolo všetko v poriadku, čo nás príjemne prekvapilo. Na prestup sme mali málo času, museli sme sa ponáhľať. Syn bol stále veselý, očarený jedným z najväčších letísk na svete, plným života a energie, aj keď už bolo po polnoci. Pomáhal nám s orientáciou dedko nášho syna – išli s nami aj svokrovci, aby nám boli oporou v prvých dňoch.

Opäť sme nastúpili do lietadla a čakal nás let Istanbul – Petrohrad. Let trval približne päť hodín. Tu sme už začali mať trošku obavy. Na synovi bolo vidieť, že je unavený. Báli sme sa, že nebude vedieť v lietadle zaspať. Prvé štyri hodiny však zvládol veľmi dobre – síce nespal, ale bol pokojný. Poslednú hodinu pred pristátím sa začal ukladať a nakoniec zaspal.

Tu sme už tušili, že to nebude ideálne – zaspal neskoro a prebudiť ho po hodine spánku býva náročné. A presne tak to aj bolo.

Prvé skúšky po prílete

Keď sme pristáli, syn ešte spal. Počkali sme, kým všetci vystúpili, zobrali sme ho na ruky a vtedy sa prebral. Nasledoval silný plač, krik, nespokojnosť. Bol veľmi rozospatý a unavený. Niesli sme ho na rukách a čakali nás pasové kontroly.

Keďže sa nevedel upokojiť, mali sme problém – povedali nám, že pokiaľ sa neupokojí, cez kontrolu nás nepustia. Tým, že svokor dobre ovláda ruštinu, išiel vysvetliť situáciu, že ideme so synom na liečenie a že má autizmus. Po chvíli nás zavolala iná pani, ktorá nám následne kontrolu vykonala. Bola veľmi milá a trpezlivá. Aj napriek synovmu plaču sa všetko nakoniec podarilo.

Prešli sme kontrolou, hneď po nás manžel a svokra, to už išlo rýchlo. Čakali sme len na dedka, ktorý však nechodil. Po hodine čakania nám povedal, že ho ešte preverujú. Nakoniec k nám prišiel okolo 6–7 hodiny ráno.

Boli sme všetci veľmi unavení, no čakala nás ešte asi 45-minútová cesta taxíkom.

Prvé chvíle v Petrohrade

Keď prišiel taxík, zistili sme, že nás nechce zobrať, lebo nás bolo veľa a najmä nemal detskú autosedačku. V Rusku majú bezpečnosť detí veľmi prísne nastavenú – bez autosedačky dieťa do taxíka nevezmú. Museli sme zháňať iný taxík. Napokon sa to podarilo a konečne sme sa dostali na byt.

Majiteľ bytu nás už čakal. Byt bol veľký, krásny a čistý – dve veľké izby, obývačka a kuchyňa. Starodávne zariadený, veľmi útulný. Syn si ho okamžite zamiloval, vybral si izbu a hneď sa hádzal do postele.

Spať však už nešiel. Aj my sme boli unavení, no nová atmosféra nás nabíjala energiou. Chvíľu sme ešte posedeli a vyšli sme do mesta. Keďže sme bývali v centre, boli sme nakúpiť základné potraviny. Čakal nás nový dočasný domov na celé tri týždne.

Mali sme dva voľné dni, lebo liečenie začínalo až v pondelok.

Prvé výlety

Syn bol šťastný, všetko pozorne sledoval, vnímal každú novú vec a viditeľne si celý deň užíval. Podvečer nás však únava predsa len dobehla, a tak sme si všetci na chvíľu oddýchli.

Po krátkom spánku sme sa prebrali, najedli sa a bolo nám jasné, že syn len tak skoro nezaspí. Keďže sme sa už cítili o niečo sviežejší, rozhodli sme sa využiť čas a ísť sa pozrieť na najvyšší mrakodrap v Petrohrade – Gazprom Tower. Keď sme dorazili, bolo už okolo 22:00. Do vnútra sa síce v tom čase vstúpiť nedalo, no aj samotný pohľad na túto stavbu bol silným zážitkom. Spravili sme si niekoľko fotiek a potom sme sa vrátili späť na byt.

Počasie nás prekvapilo – bolo chladno a dokonca aj snežilo, hoci bol už koniec apríla. Aj to len podčiarklo, aký zvláštny a nezvyčajný večer to bol.

Nedeľa plná objavovania

V nedeľu sa syn krásne vyspal a bol oddýchnutý. Vyrazili sme do centra, boli sme pozrieť pamiatky, absolvovali sme plavbu loďou po riekach Petrohradu. Videli sme aj legendárnu Auroru. Syn si plavbu užíval, ani zima mu neprekážala.

Nasledovala jazda kočom a potom jazda metrom, ktoré patrí medzi najkrajšie na svete. Pre syna to bol obrovský zážitok. Mal radosť z každej maličkosti, z pohybu, z adrenalínu.

Deň sme ukončili nákupom tradičných ruských cukríkov, ktoré sú mimochodom naozaj veľmi chutné.