Kto bol Hans Asperger? Hrdina, alebo muž, ktorý posielal autistické deti na smrť?

Meno Hans Asperger dnes pozná každý, kto sa zaujíma o autizmus. Celé desaťročia sa opakovalo, že išlo o lekára, ktorý sa snažil autistické deti chrániť pred nacizmom. Že bol vizionárom, ktorý rozpoznal ich talent a osobitý spôsob myslenia.

Lenže archívne dokumenty a historické záznamy odhaľujú oveľa temnejší príbeh. Asperger nebol iba pozorovateľom nacistického systému. Bol jeho súčasťou. A nie v pasívnom zmysle.

Mesto, ktoré chcelo pomáhať – a nakoniec ubližovalo

Viedeň 20. a 30. rokov bola kolískou moderne pôsobiacej detskej psychiatrie. Sledovanie vývinu, hodnotenie správania, kategorizovanie detí – to všetko malo slúžiť na podporu rodín a na kvalitnejšiu starostlivosť.

No po nástupe nacizmu sa celý systém otočil. Rovnaké metódy, ktoré mali pôvodne pomáhať, sa stali nástrojom výberu. Lekári dostali moc rozhodovať, ktoré deti sú „užitočné“ a ktoré nie. Rozhodnutia, ktoré na papieri vyzerali ako odborné posudky, určovali osudy celých rodín.

Asperger a „gemüt“: kto necíti správne, nehodí sa do spoločnosti

Asperger v tejto atmosfére pracoval ako pediater a odborník na detské správanie. Jeho práca bola ovplyvnená pojmom, ktorý sa v nacistickej psychiatrii stal kľúčovým – „gemüt“.

Gemüt znamenal schopnosť správne cítiť, vytvárať sociálne väzby, byť emocionálne „zladený“ s komunitou. Deti, ktoré malo spoločnosť považovať za hodnotné, museli túto schopnosť preukázať.

Tie, ktoré nevytvárali očný kontakt, nerozumeli sociálnym situáciám alebo pôsobili odťažito, boli automaticky hodnotené ako problémové. Asperger ich opisoval ako deti, ktoré sa nevedia začleniť. Ako deti, ktoré nemajú správne sociálne cítenie. V kontexte nacistickej ideológie to však nebolo len odborné označenie, ale nálepka, ktorá rozhodovala o živote a smrti.

Rozhodnutia, ktoré zabíjali

Najtemnejšie záznamy ukazujú, že Asperger podpisoval odporúčania, ktoré posielali niektoré deti do zariadenia Spiegelgrund. To bolo miesto, kde nacistický režim zabíjal deti v rámci programu „eutanázie“ – tých, ktorí boli označení za nežiaducich, nezačleniteľných alebo nie dostatočne „hodnotných“.

Asperger nerozhodoval len medzi riadkami. Niektoré posudky sú priame a jednoznačné. Dieťa je opísané ako neprispôsobivé, neschopné sociálnej väzby, „neperspektívne“. Takéto hodnotenie bolo v nacistickej Viedni rozsudkom.

Zároveň z jeho záznamov vyplýva výrazná nerovnosť medzi pohlaviami. Chlapcov, ktorí mali vysoký intelekt a pôsobili nadane, opisoval ako potenciálnych géniov. Dievčatá s rovnakými vlastnosťami však do jeho predstavy „mužskej autistickej inteligencie“ nezapadali. A práve tie končili v najväčšom nebezpečenstve.

Po vojne prišiel pokoj – pre lekárov, nie pre obete

Po skončení druhej svetovej vojny sa téma nacistických zverstiev dlhé roky sústreďovala najmä na politických predstaviteľov a veliteľov. Mnohí lekári a odborníci nielenže neboli potrestaní, ale pokračovali v kariére.

Asperger medzi nimi nebol výnimkou. Jeho meno zostalo spojené s diagnózou, ktorá sa neskôr rozšírila po celom svete. O jeho úlohe počas nacizmu sa mlčalo. Obete nemali hlas a archívy mlčali ešte dlho po vojne.

Trvalo desaťročia, kým sa verejnosť dozvedela, že obraz „ochrancu autistických detí“ bol len zlomkom pravdy.

Čo z tejto minulosti prežíva dodnes?

Aspergerov príbeh nie je len historickou kapitolou. Je pripomienkou, že spôsob, akým spoločnosť vníma „iných“, je vždy formovaný dobou. A aj medicína môže byť zneužitá, ak ju ovládne ideológia.

Niektoré myšlienky z jeho éry prežívajú dodnes. Delenie autizmu na „vysokofunkčný“ a „nízkofunkčný“. Predstava, že hodnota človeka je spojená s výkonom a produktivitou. Diagnostické rozdiely medzi mužmi a ženami – dievčatá bývajú podceňované alebo diagnostikované neskoro, presne tak, ako ich kedysi prehliadali lekári.

Tento príbeh nie je o odsudzovaní minulosti. Je o pochopení toho, aké dôležité je dnes chrániť dôstojnosť a ľudskosť každého človeka, bez ohľadu na to, ako komunikuje, cíti alebo vníma svet.

Záver: prečo je potrebné hovoriť o temných kapitolách

Hans Asperger je meno, ktoré sa historicky spája s autizmom. No jeho skutočná úloha počas nacistického režimu je temnejšia, ako sa dlhé roky verilo. Bol súčasťou systému, ktorý rozhodoval o hodnote života, a jeho podpisy ovplyvňovali osudy detí, ktoré nemali šancu brániť sa.

Pre dnešok je dôležité nielen poznať túto minulosť, ale aj pochopiť jej dôsledky. Aby sa už nikdy nezopakovalo, že diagnóza sa stane rozsudkom. A aby sme neurodiverzitu nevnímali ako hrozbu, ale ako prirodzenú súčasť ľudskej rozmanitosti.

Pozrite si aj naše krátke video :